Neviditeľný

                                                                ANTHONY

Veci nie sú vždy také ,aké by sme ich chceli mať. Vedel som o tom. Predpokladal som, že nedostanem všetko, čo budem chcieť. Že môj život nebude vždy správny a dokonalý. No vina, ktorá ma zožierala bola horšia, než všetko, čo som si kedy predstavoval. Miloval som ju. A ona pre mňa bola len skazou. Prinášala bolesť, zožierala nevinnosť, kŕmila ma zúfalstvom. A predsa keď som sa na ňu pozrel, nedokázal som jej nič odoprieť. Jej nevinný výraz a šťastný úsmev. Krásne modré oči, ktoré sa tak radi pozerali na nebo. Sladké ružové pery. Roztopašné správanie. Umrel by som pre ňu a ona odo mňa neočakávala nič menej. Snažil som sa to ukončiť.  Prisahám. Snažil som sa vykúpiť svoju dušu. "Už sem viac nemôžeš chodiť." Povedal som jej raz. A ona sa len zasmiala. "Odpúšťam ti. Ale viac už to nehovor." Riekla sladkým hlasom. Prinútila ma zabudnúť na všetky moje myšlienky. A tak to šlo stále dookola. Každý deň rovnako. Pocit viny, chvíľkové zabudnutie a výčitky ,ktoré ma hnali k okraju. Nemohol som utiecť. Možno som toho ani nebol schopný.

Neviditeľný

     https://www.youtube.com/watch?v=SXpnI52cLEc
     
                                                                  MORTA

Videl spiace dievča na brehu rieky. Bežal tak rýchlo ako len mohol. Vyzeral stratene a úpenlivo. No pre ňu už nebolo pomoci. Nevedel,že len pred chvíľou si ju vzala smrť. Že sa na neho dívala z výšky a premýšľala. A vedľa nej pokojne stála smrť. Kruhy pod jej očami, vychudnuté telo. No napriek pokoju sa v jej očiach zračila únava, rezignovanosť. "Niečo sa deje?" Spýtala som sa. "Únava." Prehovorila jemným hlasom. "To poznám." Odvetila som nezaujato. Súcitne sa usmiala. "Dieťa moje. Som na tomto svete už veľmi dlho. Niet pre mňa úniku ani pokoja." Prehovorila. Zamračila som sa. "Nemôžeš sa s niekym vymeniť?" Spýtala som sa. "Kto by chcel taký osud. Brať ľuďom životy, uchovávať ich duše. Vidieť toľko premárnených životov, toľko skazených snov." Láskavo riekla. "Ja." Povedala som pomaly. Pohladila ma po hlave svojimi kostnatými rukami. "Nie dieťa. Ja už som si svoje odžila." Šepla. "Nie! Hlásim sa dobrovoľne." Zastavila som ju. "Dieťa..." Zaúpela. "Aj tak by som nenašla pokoj." Šepla som rezignovane. Usmiala sa. "Vráť sa späť na zem." Povedala. A tak sa ku mne naklonila a pobozkala ma. Vdýchla do mňa život.

Milý neznámy

Milý neznámy, 

cítim sa stratená! Ako keby som nad sebou nemala kontrolu. Ako keby som nemohla ovládať to, čo cítim. Všetko sa rúca a ja stojím presne uprostred. Ako sa na mňa môže niekto spoliehať ,keď ja už vlastne ani neviem, či som dosť silná na to, aby som to zvládla? Chcem znova cítiť, že všetko má svoj prirodzený spád. Apatiu. Nemusela by som robiť nič. Iba pretrpieť niečo ,čo sa ma týka, ako keby som tam ani nebola. Nemyslím si ,že skončím dobre. No chcem znova usporiadať všetko čo som tak pracne rozbila. Možno sa mi to nepodarí. Nič sa mi doteraz nepodarilo. Som unavená z toho, že nedokážem urobiť nič, čo by som urobiť chcela. Spísala som si zoznam. Veci ,ktoré chcem urobiť pred tým než umriem. Mám pred sebou ešte veľmi dlhú cestu. No dúfam, že urobím aspoň niečo z toho čo som si naplánovala. To je všetko. S láskou Nyx. 

Milý neznámy

Milý neznámy,

stratila som mobil. Áno, áno ja viem. Nyx ty si taký debil! Najhoršie je ,že som ho stratila niekde v lese. A prečo beriem mobil do lesa? Lebo som debil. Dúfam, že niekto príde a strelí mi poriadnu facku. V mojom živote nie je nič nové. Nudná škola  a žiadny osobný život. Keby som aspoň nebola tak lenivá a niečo tvorila. No nemám ani inšpiráciu, ani chuť (a najnovšie ani mobil). To je všetko čo som chcela povedať. S láskou Nyx.

Neviditeľný

      Tak a to je ten príbeh na pokračovanie, ktorý som sľubovala. Bude o rôznych ľuďoch a rôznych životných situáciach. Dúfam, že sa vám to bude páčiť. A pridávam prvú časť o dievčati meno Morta. 
                                                       

                                                                 MORTA

       Bola noc. A možno bol deň. Nejako sa nestarala. Sedela vo svojej izbe. Unavená ,ale neschopná zaspať. Zničená, neschopná plakať. Nie, že by na tom záležalo. Záležalo vôbec na niečom? Možno áno, možno nie. Celý jej život bol totiž klamstvo. Klamstvá, ktoré hovorila a tie, ktoré počúvala. Nič sa nezdalo reálne. Až na bolesť. Mučila ju, zožierala zvnútra. Až neostalo nič. Len poblednutá tvár, kruhy pod očami. Tieň dievčaťa ktorým bývala. A tak sa pomaly postavila. Vyšla zo svojej izby a neobzerala sa naokolo. Neostalo jej veľa. Niekto na ňu kričal. Nepočula, kto to bol. Nechcela počuť. Kráčala ďalej. Až nakoniec došla na miesto, kde sa nechcela nikdy ocitnúť. Na koniec príbehu. Sedela na zábradlí mosta. Pozerala na vodu pod sebou. Zdala sa byť čierna. Priťahovala jej telo, lákala. A tak sa na chvíľu zamyslela. Spomínala na všetky šťastné spomienky, ktoré kedy prežila. Všetky slnečné dni a chladné noci. Všetky úsmevy a slzy šťastia. A tak sa rozhodla. Skočila. Skôr, než zmizlo všetko šťastné na čo mohla spomínať.

Milý neznámy

Milý neznámy, 

je utorok. Dnes som sa v škole skoro unudila k smrti. A ani po škole na tom nie som nijako lepšie. Som bezdôvodne nahnevaná na hocikoho v okolí 1 a pol metra a nič sa mi nechce. Dúfam, že zajtra to už bude lepšie. Rada by som robila niečo kreatívne, písala nejaký príbeh. V hlave mám tisícky nápadov ale neviem sa dokopať k tomu aby som niečo napísala. Tak nič. S láskou Nyx. 

Milý neznámy

Milý neznámy, 

je piatok večer. Sedím za počítačom (ako obyčajne) a spomínam na to, čo sa dnes stalo. Bola som von s mojou kamarátkou Lily. Šli sme na prechádzku do lesa. Musím povedať, že to bolo fajn. Milujem prírodu, ale väčšinou som príliš lenivá na to ,aby som niekde šla. A tak som si povedala, že si to všetko vynahradím. Vyliezla som na strom. Skončilo sa to tak, že som si porezala ruku. Ale cítim sa fajn. Ako malá som milovala lozenie po stromoch a mrzí ma, že túto svoju schopnosť som stratila. To je asi tak všetko. Som síce unavená, ale mám sa fajn. S láskou Nyx.

Táák a som späť. Aktuálne nemám čas ani na to aby som sa poriadne najedla. A taký bude asi celý tento týždeň. Tak som sa rozhodla, že by som mohla napísať nejaký príbeh na pokračovanie. Zaberie mi to možno menej času a tiež sa budem cítiť aspoň trochu produktívne. V poslednom čase sa zdá, že môj život znova smeruje nadol. Zamerať sa na niečo však pomáha a tak dúfam, že nech už sa pustím do hocičoho, bude sa vám to páčiť. S láskou Nyx.

Milý neznámy

Milý neznámy, 

škola sa znova začala. Môj časový rozvrh sa znova vrátil do starých koľají. A to znamená žiadny čas na písanie. Nie, že by som bola tak vyťažená. Som len príliš lenivá. Ale ak sa chcem dostať na vysokú školu, budem musieť zapracovať na svojich známkach. Niečo čo som nerobila od konca štvrtého ročníka. Smola pre mňa. Zatiaľ sa lúčim ale myslím, že sa tu dnes ešte vrátim. Teda aspoň na chvíľku. S láskou Nyx. 
http://www.youtube.com/watch?v=861UW3tH6qc

Napísané pre Mary: http://brokenhearth.blog.cz/. Ak máte čas, určite si pozrite jej blog. Milujem všetko čo napíše :).
         Niekedy som sám nechápal o čom život je. Pozeral som sa naokolo a videl toľko zla. Na mieste, kde by každý mal mať slobodnú myseľ a slobodné telo bolo príliš veľa reťazí. Zväzovali nás sľuby, prísahy, vzťahy, očakávania. Ale najhoršie boli povinnosti. Ak už ste mali splnenie tej prvej takmer na dosah a vaša myseľ sa upierala k pocitu slobody, prišli ďalšie a ďalšie povinnosti. Ďalšie a ďalšie záväzky. Takto sa predsa nedalo žiť!!! Bol som bytosť stvorená pre lásku a súcit. Empatiu a porozumenie. Ale aj tieto pocity sa časom stali iba povinnosťou. A nevedel  som, či by som ich dokázal cítiť ak by som nemusel. Pretože všetky ostatné pocity časom vyprchali. Šťastie, smútok, hnev. Všetko sa to zdalo byť nepodstatné v prázdnote môjho srdca. Utopený prácou, ktorú by som mal milovať. Zviazaný citmi, ktoré som už vlastne ani nepociťoval. Aj keď som bol slobodný, cítil som sa horšie ako väzeň odsúdený na doživotie v malej cele. Moje srdce už nebol abstraktný pojem. Proste bilo do rytmu aby som mohol prežívať. Nie však žiť. Až raz som pocítil niečo ,čo vo mne nebolo už dlhšiu dobu. Užíval som si nepatrný pocit vzdoru v mojom srdci. Po prvý krát za  niekoľko rokov som pocítil niečo blízke životu. Niečo blízke úniku. A tak som ten vzdor nechal rásť. Až nakoniec mi bolo jedno aké pravidla porušujem. Bolo mi jedno, čo so mnou urobia. Zostúpil som na zem. Hľadal som únik ,ako smädný hľadá na púšti vodu. A keď som únik našiel už nebolo cesty späť. Pretože všetko čo som potreboval bola vášeň. Láva putujúca mojimi žilami. Tekutý život. Sladké oslobodenie. Niečo ,za čo som bol ochotný byť potrestaný. Prísť o svoje krídla. Ale aj o svoj život. Lebo som sa cítil ako keby som sa vznášal. Ako keby som na prežitie nepotreboval nič iné. A konečne som vedel, že ak by som teraz zomrel nič z toho by som neľutoval.
         Toto sa stalo mojou druhou prirodzenosťou. Zvádzanie, hry, vášeň. Tak som znova zostúpil na zem aby som niekoho našiel. A musel som hľadať dlho ak som chcel niekoho ako ona. Vyzerala ako víla ,ktorá vás láka hlbšie do lesa. Viete, že ak doň vstúpite čaká vás smrť. A vy ju napriek tomu nasledujete, lebo nepoznáte nič lepšie ako umrieť pri pohľade do jej očí. A tak som ju nasledoval. Vyzerala sladko. Ale to nebolo nič v porovnaní s tým ako chutila. Jej oči boli ľad ale jej pery čistý oheň. Dokázala ma jediným pohľadom pripútať na miesto. Jediným úsmevom ma dokázala rozbiť na kusy. Ona o tom vedela. Boli sme si tak veľmi podobný. Obidvaja sme hrali hry. Obidvaja sme mierili s neba hlboko do pekla. „Spievaj.“ Šepla, hlas ako tisícky zvončekov. Zasmial som sa. Oči sa jej rozšírili telo sa hýbalo do zvuku ,ktorý som pohmkával. „Hush baby, now don´t cry.“ Spieval som jej hlbokým hlasom. „No baby, today don´t cry.“ Prišla bližšie a keď som sa po nej natiahol ,odskočila preč. Hmkala si rovnakú melódiu ako ja a tancovala. Nakoniec prestala a so smiechom ma nechala nech ju objímem. A ja som vedel, že tento krát možno nebudem môcť odísť. No byť s ňou by bolo riziko. A tak som ešte raz okúsil raj. A neskôr prestal pozerať na zem. Vrhol som sa do pekla. Pekla povinností. No moje srdce znova cítilo.
         Po niekoľkých desaťročiach umrela. A ja s ňou. No niečo som sa naučil. City sú len abstrakcia. Kúsky farebných črepín, ležiacich na slnku. Hádžu odlesky, lákajú pohľad. Ale nikdy neostanú príliš dlho. Sú príliš slobodné aby sa dali spútať povinnosťami.  

http://www.youtube.com/watch?v=5A-4VGfx5lU

Milý neznámy

Milý neznámy,
včera som bola von s mojou kamarátkou Lily. S malej prechádzky sa nakoniec stalo prespávanie. Bolo to fajn. Každopádne, poprosila som ju aby mi nakreslila niečo na ruku.Kreslí vážne úžasne. Kiež by som si to tam mohla nechať natrvalo. Bohužiaľ sa mi to veľmi rýchlo rozmazalo a tak som to musela zmyť.

Myšlienky plné tmy. Och, tak krásne byť znova v tom apatickom stave. Tak krásne znova stratiť súdnosť. Tak krásne prestať sa starať o okolitý svet. Tak krásne po dlhom čase znova nájsť pokoj. Úplnosť, ktorá ma zaplnila, priviera moje oči. A jediné, čo som potrebovala si ty. Tvoja prítomnosť. Vôňa linúca sa ku mne z druhého konca miestnosti. Pohľad naplnený odovzdanosťou. Nie mne. Ach, príliš romantické pre tvoju dušu. Nie, pre úplnosť, ktorú poskytujeme jeden druhému. Pre niečo čo sa dá nazvať oslobodením. Nezáleží na mieste, čase, priestore, našich životoch. Nie, ak sme sami dvaja. Nie, ak môžem zahodiť masku. Tá, ktorá má drží pri živote a zároveň posúva hlbšie do pekla. Odpustenie všetkým hriešnikom. Pretože ak som pri tebe peklo je lepšie ako raj. Oheň tela, ľad duší. Sladké zabudnutie. A keď ťa vidím z konca miestnosti a vidím ten oheň podlamujú sa mi kolená. To ako prižmúriš oči, keď sa usmejem tvojím smerom. Ako urýchlene vstávaš, keď sa náhlim preč. Zasmejem sa a zrýchlim. Viem, že pre teba som siréna čo láka. A pre mňa si ty útes o ktorý sa roztrieštim. Znova a znova ma rozoberáš len aby si ma poskladal dokopy. A ja ti to dovolím. Och aká hlúpa som. No osud je krutý. Pre milencov niet to úniku. Pre nenávisť niet to lásky. A pre nás niet to spasenia. Konečne ma doženieš. Tvrdo sa dožaduješ toho čo je už celé veky tvoje. Patrím ti rovnako ako ty mne. Máme črepiny jeden od druhého. No ty vieš rovnako dobre ako ja, že už nikdy viac nebudeme úplný. Nie práve v tomto živote. Nie ak ma nenávidíš viac ako miluješ sám seba. "Nenávidím ťa." Šepkám veselo. Odtiahneš sa. Na chvíľu sa zamračíš a potom sa usmeješ: "Ja viem láska, ja viem," odvetíš. To čo pre teba predstavujem je zvláštne. No nie je to horšie ako to, čo pre mňa predstavuješ ty. Si moje peklo, ktoré ma vedie k pocitu vykúpenia. Osoba, ktorá pozná niečo v mojom vnútri vzácnejšie ako môj život. No viem, že to budeš práve ty, kto ma zabije. Nevadí mi to. Nie dnes, nie na tomto mieste. No viem, že viac už neznesiem. Viem, že viac už nemám dovolené byť scelená. Navždy som odsúdená byť porcelánovou bábikou, ktorá sa rozpadne pri tvojom dotyku. A ty si navždy odsúdený byť zbraňou, ktorej chýba ostrosť. Preto ak sa stretneme nabudúce poviem nie. A ty šepneš: "Nenávidím ťa." A ja sa smutne usmejem. Lebo v tej chvíli sa zlomím. Viem to. Nie je lepidlo, ktoré by ma scelilo. A tmu nahrádzajú farby. Červené ako oheň, mrazivé ako ľad. Ach, pre milencov niet to úniku. Pre nenávisť niet to lásky. Osud dokáže byť krutý. No nie viac, ako ja. Lebo keď odchádzaš niečo si uvedomím. Už nikdy nepocítim nič bližšie láske. Nie ak máš tú časť, ktorá sa naučila milovať.

Milý neznámy

Milý neznámy, 

je štvrtok ráno a ja som sama doma. Je tu podivný kľud. No ticho ma skôr znervózňuje. Už asi po tisíci krát som sa rozhodla, že na sebe niečo zmením. Ale má to vôbec zmysel? Nie, že by si to niekto všimol. Nie, že by sa to vôbec niekto snažil pochopiť. Myslím, že je to všetko. S láskou Nyx.

Milý neznámy, 

rozmýšľala som nad svojim životom. Bola som von so svojou kamarátkou Lily. Všetko bolo fajn, samozrejme ,ale keď som prišla domov ,celá moja dobrá nálada sa vyparila. Môj  život nie je hrozný. Mám jedlo,strechu nad hlavou,čisté oblečenie. No nie je ani najľahší. Moji rodičia sú jedná veľká časovaná bomba. Neprejde deň kedy by sa nehádali, nebili. Je odo mňa zlé priať si aby sa rozviedli? Aby každý z nich našiel pokoj. Možno som sebecká. Ale čím častejšie sa zamýšľam nad dôvodom, prečo sa vlastne vzali, tým menej odpovedí mám. Museli sa mať predsa radi, však? Rozmýšľam aj nad tým, kedy sa ich vzťah tak poškodil. Bolo to ,keď umrel môj brat? Alebo keď som sa narodila ja? Lebo už ako malé dieťa si neviem spomenúť na deň, kedy by sa nehádali. Zdá sa, že ja všetko len zhoršujem. Som odlišná a nemám s nimi nič spoločné. Posledným pár rokov som prežila zalezená v izbe so svojimi vlastnými problémami. Bez kamarátov, bez niekoho ,kto by mi rozumel. Boli to časy na ktoré nerada spomínam. Urobila som pár vecí, ktoré by som mala zrejme ľutovať. No neviem sa k tomu prinútiť. Všetko čo som chcela bolo skončiť inak ako zvyšok našej rodiny. Ďaleko od alkoholu, drog, násilia a pokryteckých činov. No zdá sa, že som na najlepšej ceste stať sa pokračovateľom rodinnej tradície. Všetko čo mi zostalo sú totiž klamstvá a tajomstvá. Niekdy už vlastne neviem kde začínam ja. Je ťažké udržať všetko v pohode. Zľahčovať veci na úroveň na ktorej nie sú. Občas sa bojím, že stratím aj to málo priateľov čo mám. Že si uvedomia čo za trosku som a nechajú ma. No a keď mám jednu s mojich nesebeckých chvíľ prajem si ,aby ma opustili. Aby stihli utiecť skôr ,než ich stiahnem na moju úroveň. Na dnes končím. S láskou Nyx. 
http://www.youtube.com/watch?v=zAIhTDKNAjc

Toto je príbeh, ktorý som napísala pre moju kamarátku. Nemá rada fantasy a tak som sa snažila aby to bolo čo najreálnejšie. Neviem či sa mi to podarilo. Dúfam, že sa vám bude príbeh páčiť a vopred upozorňujem, že gramatika nie je moja silná stránka. ;)

         Svet sa zdal spoza okien rozličný. Ako keby ste na chvíľu vypli zvuk. Okolie bolo tiché, no ľudia  sa stále hýbali. Dokonalý nemý film . Mohli ste si domýšľať príbehy, plytvať svojou fantáziou nad nezmyselnými predstavami. Rôzny ľudia v rôznych časoch. Všetci vyzerali zaujímavo. No niektorý z nich boli dokonalo tajomný. Ako malý chlapec na kraji ihriska. Videl som ho tam stáť každý večer. Vždy prišiel a zamyslene sa díval na deti, ktoré sa hrali. Prešli minúty, niekedy hodiny a on sa iba díval. Nikdy sa nepokúsil pripojiť k deťom. Aj keď túžba po spoločnosti bola hlboko vyrytá v jeho očiach. A nakoniec len smutne prešiel pohľadom po okolí a rezignovane odišiel preč. Bol príliš inteligentný a dlho utláčaný na to aby sa odvážil byť normálnym. Ale jeho príbeh nekončí. Aspoň zatiaľ nie...
                                                        ********************************
         „Kyle. Jedlo je na stole!“ Počul som kričať moju mamu. Odtrhol som sa od okna a po schodoch mieril do jedálne. Sadol som si medzi mladšiu sestru a otca. Ona sa nezaujato dívala na tanier a otec rozprával historky o svojej práci. Zvykli sme si nepočúvať. Máločo z jeho príbehov bola pravda. A nič nebolo zaujímavé natoľko ,aby to upútalo moju pozornosť. Začal som jesť a nevnímal okolie. „Kyle! Počúvaš ma?!“ Skričal otec. Poplašene som zdvihol hlavu od taniera a utrel si z úst zvyšky jedla. „Hm?“ Ozval som sa nesúvisle. Otec sa zamračil. „Vravel som, že k vám do školy príde nové dievča. Sťahujú sa do toho rozpadnutého domu cez ulicu. Ja byť na ich mieste ,dám ten dom zbúrať. Viete, aký môže byť...“ Znova som sa zatúlal v myšlienkach. Takže nové dievča? To by mohlo byť spestrenie života. V duchu som si predstavoval aká asi bude. Aj keď som mal dobrú fantáziu, nikdy som netušil aké zvláštne dievča naozaj spoznám.
                                                        ********************************
         Pamätám sa keď som ju prvýkrát uvidel. Znova som sa pozeral cez okno. A ona neisto stála na kraji ihriska. Bola polnoc a v diaľke ticho zneli zvony. Jej silueta bola jemne osvetlená mesiacom, ale ja som ju cez tu diaľku nemohol dobre vidieť. No mohol som takmer cítiť jej obavy. Priveľmi mi pripomínala toho malého chlapca. Mala rovnako vydesený a rezignovaný výraz ako on. No bola iná. Prekvapila ma ,keď sa o chvíľu plne vystrela a svižne vykročila k hojdačkám. Na jednu i sadla a rozhojdala sa. Kývala nohami dopredu a dozadu. Hlavu mala vystretú smerom k hviezdam a tvár sa pozerala na niečo, čo mohla vidieť len ona. V jemnom svetle sa blysol jej úsmev. Nemohol som vidieť jej črty ale jedno som si zapamätal. Jej oči vyzerali ako tie hviezdy. Sivé,blyšťavé, živé. Príliš vzdialené pre okolitý svet.
                                                       *********************************
          Druhýkrát som ju stretol v škole. Nespoznal by som ju ak by som nezachytil farbu jej očí. Bola vážne drobná. Nesiahala mi ani po plecia a jej postava bola priveľmi chudá. Oblečenie na nej viselo. Blond vlasy mala stiahnuté gumičkou do drdola, ktorý schovávala pod kapucňou sivej mikiny. Ale oči  skryť nedokázala. Veľké, okrúhle ako dve mince. Farbu mali sivú a vyzerali ako vlny na rozbúrenom mori. Nos mala maličký a úzky a jej tvár zdobilo pár pieh. Pery nemala ani priveľmi plné ani priveľmi úzke. Bradu mala okrúhlu s takmer neviditeľnou jamkou uprostred. Vyzerala roztomilo a stratene. Tak som k nej pristúpil. „Ahoj.“ Odvetila takmer okamžite ako som sa k nej postavil. Nechápavo som sa na ňu pozrel. „Si Kyle však? Tvoja mama mi o tebe rozprávala.“ Povedala a pobavene si ma prezrela. „Ehm. Áno.“ Rozpačito som sa na ňu usmial. „Teší ma.“ Povedala a natiahla u mne ruku. Vzal som ju do svojej a jemne ju stisol. „Tak ja už idem. Ahoj.“ Povedala zamyslene a odišla. Keď zišla z dohľadu usmial som sa. A usmieval som sa takmer celú dobu. „Hej kámo! Čo ten prihlúply úsmev. Žeby si dostal jedničku z matiky?“ Smiali sa na mne kamaráti. Ale mne to nevadilo. Proste som sa usmieval ďalej.
                                                         **********************************
Malý chlapec znova stál na kraji ihriska. Už sa takmer stmievalo ale on stále hľadel na deti. No niečo sa predsa len zmenilo. Blonďavé dievča so sivými očami tentokrát stálo pri ňom. Videl som ako si k nemu kľakla. Opatrne mu položila ruku na plece a niečo mu šepla do ucha. Zamračil sa a zavrtel hlavou. Našpúlila pery a predviedla niečo, čo by sa dalo nazvať prosebným pohľadom. Znova pokrútil hlavou. Tak len pokrčila plecami a sadla si k nemu do trávy. Strávili tam spolu hodiny. Hľadeli na hviezdy a ticho sa rozprávali. A ja som sa pre seba usmial. Nakoniec sa príbeh toho chlapca skončil dobre. Našiel kamarátku v niekom ,kto mu rozumel. A možno sa časom naučí zapadnúť medzi svojich rovesníkov.
                                                       ************************************
„Hej nová! Máš aj meno?“ Spýtal sa jeden z mojich kamarátov. Zamračil som sa. Aj keby som to meno vedel, nemohol som si na neho spomenúť. „Gemma.“ Povedala nezaujato. Ani na nás nepozrela. „Gemma?“ Zasmial sa. Škaredo som na neho pozrel. „Správne.“ Ani na nás nepozrela. „Tak povedz Gemma, čo vás prinútilo sa sem presťahovať? Počul som, že tvojho otca vyhodili z práce.“ Smial sa. „Toby, prestaň!“ Zasyčal som. Gemma zdvihla oči od knihy a prehliadla si ho. Potom sa usmiala a chystala sa na odchod. „Hej? Kde ideš?“ Dožadoval sa vedieť. „Drahý cudzinec. Ja na rozdiel od teba som bola slušne vychovaná. A moja mama mi vždy hovorila jedinú vec. Ak nemáš čo dobré povedať, nehovor vôbec.“ Prehovorila. Odstrčila ho z cesty a vybehla popri ňom z miestnosti. Môj kamarát sa tváril nazúrene, no ja som mu nevenoval pozornosť. Rozbehol som sa za ňou. „Je mi to veľmi ľúto Gemma. Niekedy vie byť poriadny idot.“ Ospravedlňoval som sa. Pokrčila plecami. „Len ťažko je to tvoja chyba.“ Nevyzerala, že by sa so mnou chcela rozprávať. „Tak sa maj.“ Šepol som. Usmiala sa na mňa a ďalej pokračovala v zízani na knihu.
                                                      *************************************
Malý chlapec sa netrpezlivo obzeral po ulici. Toto bola doba, keď by už dieťa ako on, malo byť dávno v posteli. A aj keď býval v malom meste, v noci sa pre malého chlapca mohlo byť nebezpečné. Už som sa chcel obliecť a zaviesť ho domov ,keď sa pri ňom zjavila Gemma. Tvár mala uslzenú a sivé oči lesklé. Keď uvidela chlapca uľahčene si povzdychla a pevne ho objala. Niečo mu ticho hovorila a jeho telo sa po chvíli začalo otriasať vzlykmi. Zamračil som sa. Vyzerali tak stratený. Na sekundu som rozmýšľal ,že by som sa  k ním pripojil, ale potom som to zamietol. Moje nemé filmy nikdy nemali zvuk. A ja som bol príliš vystrašený z reality aby som sa dozvedel viac o ich živote.
                                                   ***************************************
Bol dvanásty január a zostával iba mesiac do plesu. Oprel som sa o skrinku a pozeral do blba. Cítil som sa byť poriadne nervózny, vystrašený a podivne napätý súčasne. „Ahoj.“ Vytrhol ma hlas z mojich predstáv. „Ach, ahoj.“ Snažil som sa vrátiť svoj najlepší úsmev. „Mohol by si sa trošku ustúpiť?“ Spýtala sa. „Samozrejme.“ Povedal som rýchlo a cúvol o dva kroky dozadu. Začala sa obliekať a ja som sa musel párkrát rýchlo nadýchnuť ,aby som si dodal odvahu. „Pôjdešsomnounaples?“ Vysypal som zo seba rýchlo. „Prosím?“ Prekvapene sa spýtala. Odkašľal som si a skúsil to znova. „Chcel som sa ťa opýtať Gemma, či by si so mnou nechcela ísť na ples.“ Povedal som už viac dôstojne. Chvíľu vyzerala zamyslene. Na jej čele sa zjavila vráska. Potom sa však milo usmiala. „Rada s tebou pôjdem Kyle.“ Odvetila veselo. Doobliekala sa ,ale stihla ešte povedať: „Čo keby si sa k nám dnes pripojil? Nemusíš na nás stále hľadieť z okna.“ Zasmiala sa a prakticky utiekla. Zmätene a rozčarovane som sa na ňu pozeral. A potom mi konečne doplo, že vlastne súhlasila. A tak som cítil ako sa po mojej tvári znova rozlieva úsmev. Bol som vážne blízko k tomu aby som od radosti začal tancovať.
                                                   ***************************************
Bol večer a ja som na seba práve naťahoval bundu. Stále som sa prihlúplo usmieval aj keď už vlastne prešli hodiny. Vyšiel som na cestu a snažil sa zahliadnuť blonďavé vlasy. Po mojej princeznej tam však nebola ani stopa. Iba malý chlapec stál na kraji ihriska a triasol sa. „Ahoj.“ Povedal som mu. Vystrašene na mňa pozrel. „Neboj sa. Ja som Gemmin kamarát.“ Povedal som. Pochybovačne si ma prezrel ale potom sa mierne ukľudnil. „Príde dnes, však? Mám pre ňu obrázok.“ Povedal a inteligentne na mňa pozrel. „Áno príde.“ Povedal som. „To je fajn. Nechcel by som aby sa tomu obrázku niečo stalo. Nakreslil som ho sám. Určite sa jej bude páčiť.“ Rečnil. Usmial som sa. Zdalo sa, že všetko, čo je spojené s Gemmou je sväté. „Tvojím rodičom nevadí, že sa tu túlaš po nociach?“ Spýtal som sa na otázku, ktorá ma už dlho zaujímala. „Neviem, sú mŕtvy. Vraj sa na mňa stále pozerajú ,ale ja tomu neverím. Veď keby mohli, rozprávali by sa so mnou nie? Gemma vraví ,že sa z nich stali anjeli. Vraj, že majú veľa práce a preto ma neprídu navštíviť. Ale Gemma tiež vyzerá ako anjel. A je tu so mnou každú noc.“ Rečnil. Zasmial som sa. „Nesúhlasíš? Nezdá sa ti, že Gemma je anjel?“ Spýtal sa zadumane. Zjavne ho ta otázka trápila. „Nie. Nemá predsa krídla.“ Odvetil som. „Ani moji rodičia nemali krídla. To teda musí znamenať, že ani oni nemôžu byť anjelmi.“ Usmial som sa nad jeho logikou. A tak sme tam iba sedeli v tichu celú noc. Nakoniec som odprevadil chlapca domov, ale Gemma neprišla.
                                                   ****************************************
Na druhý deň som sa dozvedel prečo. Jej mamu niekto zabil. Vraj ju prepadli na ceste do práce. Keď som sa to dozvedel, okamžite som sa jej snažil dovolať. Mobil však mala vypnutý a tak som sa celý deň iba ošíval na stoličke a nervózne vyzeral z okna. A keď sa vyučovanie skončilo, takmer ma zabilo ako rýchlo som bežal domov. Zhodil som tašku v izbe a ponáhľal sa k ich domu. Zaklopal som a otvorila mi Gemma. Vyzerala tak bledá a vystrašená. „Odíď.“ Šepla ticho. „Chcem iba vedieť ako sa máš. Celý deň sa o teba bojím.“ Povedal som prekvapene. „Bež preč! Prosím... Stretneme sa večer v lese. Mohol by si tam prosím vziať aj Sebiho? Ďakujem. A teraz bež.“ Povedala. Strnulo som sa na ňu díval. Naklonila sa ku mne a musela sa postaviť na špičky aby ma mohla pobozkať na líce. „Ver mi a utekaj.“ Strčila do mňa a opatrne zavrela dvere. Povedal som ako urobila. Utekal som a zastavil sa až doma. Bol som zmätený ale niečo vo mne prakticky kričalo šťastím. Pobozkala ma! Musel som sa sám na sebe zasmiať.
                                                   ****************************************
Vzal som Sebiho a vyložil si ho na chrbát. „Vidíš dobre chlape?“ Spýtal som sa. „Áno.“ Zasmial sa. Jeho smiech bola úžasná vec. Hlavne preto, že väčšinu času vyzeral zadumane a smutne. „Tak sa drž.“ Povedal som a vyrazil do lesa. „Pozor na vetvičky.“ Smial sa Sebi a bližšie sa ku mne pritisol. „Prepáč.“ Povedal som a pokračoval v ceste. Došli sme k miestu, kde kedysi bolo ihrisko. Zložil som Sebiho a on bežal k drobnému dievčaťu na hojdačke. Chytila ho do náruče a objala ho. „Pôjdeš sa na chvíľu hrať?“ Spýtala sa. Pokrčil plecami a šiel zbierať šišky. „Čo sa deje?“ Spýtal som sa. Stále vyzerala otrasene. „Môj otec zavraždil moju mamu.“ Povedala ticho. Ustrnul som v pohybe a len sa na ňu díval. Zvesila hlavu a vzlykla. „Je to pravda. Videla som to.“ Šepla. „Vie o tom niekto?“ Chcel som vedieť. Divoko pokrútila hlavou. „A ani sa to nedozvie.“ Povedala rozhodne. „To s ním chceš bývať?“ Zvyšoval som hlas. „Nie. Zbalím seba a Sebiho a odídeme.“ Povedala rozhodne. „To predsa nemôžeš myslieť vážne.“ Pokrútil som hlavou. „Ale áno. Nenechám ho tu. Na Čechách je miesto, kde by sme sa mohli skryť. Postarám sa o neho.“ Povedala. „Premyslela si si to dobre?“ Chcel som vedieť. „Rozmýšľam o tom už dlho.“ Usmiala sa. „Tak fajn. Nikomu to nepoviem.“ Rezignoval som. Usmiala sa. „Sebi?“ Zvolala. „Áno?“ Vybehol spoza stromu. „Sťahujeme sa.“ Usmiala sa na neho. „Och to je fajn. A kde?“ Chcel vedieť. „Ďaleko.“ Žmurkla na neho. „Ale bude tam ihrisko?“ Vypytoval sa. „Samozrejme.“ Odvetila. „A Kyle?“ Chcel vedieť a s nádejou sa na mňa díval. „Nie. Ja nemôžem odísť.“ Povedal som ticho. Zamračil sa. „Tak fajn. A kedy odchádzame?“ Pokračoval s otázkami. „O týždeň. Zbaľ si veci a o týždeň sa stretneme na tomto mieste.“ Povedala mu Gemma. „Ja už musím ísť.“ Povedala, pobozkala Sebiho na čelo  utekala cez les. „Tak poď.“ Vzal som ho za ruku a odviedol domov. Všetko sa akosi komplikovalo.
                                                    **************************************
Prešiel týždeň. Bol som nervózny. Gemma sa ešte stále neukázala v škole a ja som sa o ňu bál každým dňom viac. A dnes mala odísť. Znova som vynechal obed a ponáhľal sa rovno domov. Musel som sa nejako zamestnať inak by som sa zbláznil. Do večera som si napísal všetky domáce úlohy a popratal takmer celý dom. Dokonca som si bol aj zabehať. Sedel som a čakal na stanovenú hodinu keď sa ozval výkrik číreho zdesenia. Rýchlo som vybehol z domu a videl Gemmu. Jej oči boli rozšírené a ruky si tisla k bruchu. Utekal som k nej a takmer sa mi ju nepodarilo zachytiť ,keď padala k zemi. Zobral som mobil a zavolal sanitku. Rýchlo som diktoval informácie a potom zložil. V tom sa k nám rútil Sebi. „Vezmi ho preč a postaraj sa o neho.“ Šepla vysilene. „Nie, nikam nejdem.“ Odvetil som rozhodne. Usmiala sa. „Ale ideš. Nechceš predsa ,aby ma videl umierať.“ Povedala a jej oči sa zaliali slzami. Prikývol som a zachytil ho keď sa k nej rútil. Vrtel sa a kričal a ja som sa ho snažil udržať. Prišla sanitka a odviezla Gemmu. A ona sa stále vrtel a kričal a plakal. Nikdy som od neho nevidel toľko emócii. Vzal som ho k nám domov a posadil ho na stoličku. A potom mi zavolala z nemocnice. Ani sme to nemuseli počuť, vedeli sme to. „Tak som nakoniec mal pravdu. Gemma je anjelom.“ Povedal zamyslene chlapec. Potom ku mne zdvihol tie svoje veľké uplakané oči. „Už sa nevráti, však?“ Spýtal sa a vzlykol. „Nie už nie.“ Povedal som a ťažko udržiaval svoje vlastné slzy.
                                                    ****************************************
                                                                              (o 15 rokov neskôr)
Bol znova ten dátum. Niekto zaklopal na dvere a ja som proste vedel, že je to on. „Ahoj Sebi.“ Usmial som sa. „Ahoj.“ Odvetil nezaujato. „Ako sa ma Tatiana?“ Spýtal sa konverzačne. „Má sa fajn, ďakujem.“ Odvetil som. „Počul som, že sa vám narodila dcéra.“ Povedal zamračene. „Áno. Dali sme jej meno Gemma.“ Usmial som sa. Ohrnul nos. „Nemáš žiadne právo na to pomenovať niekoho rovnako.“ Povedal. „Sebastian, už je 15 rokov mŕtva. Mal by si sa pohnúť ďalej.“ Povzdychol som si. „Drahý Kyle ale to nejde. Ty si neuvedomuješ, že nás zachránila? Ja by som bez nej bol osamelé dieťa. Ty by si nemal život aký máš teraz. Viem, že ju nemiluješ. Ak si raz spoznal Gemmu, už nie si schopný milovať niekoho iného. A predsa pokrytecký predstieraš ,že si zabudol. Že je len peknou spomienkou na tvoje detstvo. A dokonca dáš svojej dcére rovnaké meno.“ Povedal a odišiel. Samozrejme som vedel ,kde ho nájdem. Na cintoríne, pod čerešňou. Tam kde bola pochovaná. Ale ja už som nemal chuť smútiť. Nie teraz. Aj keď mal pravdu. Ak ste raz milovali Gemmu bolo to navždy a plným srdcom. Lebo ona si nezaslúžila menej.
                                                    ******************************************
                                                                               (Sebiho pohľad)
Sedel som tam a hľadel na malú fotku v rámčeku. Tak veľmi som sa bál, že mi jej obraz vybledne. Že raz vstanem a nebudem schopný spoznať jej rysy. Rysy anjela, ktorý bol zoslaný z neba, aby zmenil svet. „Ahoj Gemma. Už je to nejaký čas čo som ťa nevidel. Veľa vecí sa zmenilo. Na výške to ide fajn. Dokonca som dostal štipendium. Teraz študujem v Anglicku. A čo je hlavnejšie Gemma, zamiloval som sa. Tak veľmi mi ťa pripomína. Je milá a obetavá. Stále hľadí na niečo, čo ja nevidím. Tiež ma oči ako hviezdy. A milujem ju rovnako ako teba. Je fajn, že si mi dodala odvahu. Bez teba by som ju nenašiel. Ale niekedy chcem aby si tu bola. Aký by bol môj život ,ak by som ťa mal. Mala by si deti a ja by som im bol ako brat. A možno by si nakoniec skončila s Kylom. Vieš on ma dievčatko menom Gemma. Nemyslím si, že to mal urobiť. Nikto si nezaslúži rovnaké meno ako ty. Nikto to meno nevystihol rovnako dokonale ako ty. Bola si šperkom. Ďakujem ti. Ďakujem za môj život.“ Šepol som. Potom som sa postavil a usmial sa. Šiel som domov. Za mojou vlastnou láskou.  

Milý neznámy

Milý neznámy, 

rozmýšľala som, prečo majú ľudia tajomstvá. Nežilo by sa nám ľahšie ,ak by sme k sebe boli úprimnejší? Ak by zo sveta zmizli všetky klamstvá, polopravdy, tajomstvá? Možno áno, možno nie. Tajomstvá sú práve to, čo nás robí jedinečnými. Už len myseľ každého človeka je jedno veľké tajomstvo. Nemal si nikdy pocit, že by si chcel vedieť  to, čo si ten druhý myslí. Počuť jeho prúdenie myšlienok. Nebolo by to zaujímavé vidieť všetky jeho postrehy, obrazy, možno veci, ktoré by si si ty sám nikdy nevšimol. Snažíme sa zapadnúť do "štastnej spoločnosti". A pritom všetky šťastné spomienky, zlé zážitky ale aj chyby formujú jedinečnosť naších osoností. Na tomto svete tiež existujú klamstvá. Priznávam sa ,ani ja nie som bez viny. Klamem každý deň. Nie len ostatným ,ale aj sebe. Nie je to zdravé, to samozrejme viem. Všetky tajomstvá a klamstvá vás raz doženú a vrátia sa v ešte väčšej sile. Ale pre každého existuje niečo, čo nechce nikomu povedať. Chápem to. V živote sa stávajú veci, ktoré nás zarmútia. Kvôli ktorým sa cítime príliž zraniteľný. To je všetko čo som chcela povedať. Maj sa neznámy. S láskou Nyx. 


http://www.youtube.com/watch?v=HzNFwxsSPwU

Milý neznámy

Milý neznámy, 

Volám sa Nyx. Mám 15 rokov, výšku 167 cm, dlhé tmavohnedé vlasy, sivé oči, príliš široký nos a hranatú bradu. Žijem v malom meste. Chodím na gymnázium a vôbec neviem, čo by som chcela po maturite robiť (teda ak zmaturujem). Milujem písanie príbehov, čítanie kníh, kreslenie, počúvanie hudby a spievanie. Bývam v byte s rodičmi, mladšou sestrou, lenivým psom a hyperaktívnym škrečkom. Chcela by som ,aby tento blog bolo miesto, kde by som mohla rozprávať o svojom živote a možno pridávať svoju tvorbu. Dúfam,že sa ti tu bude páčiť. To je asi všetko, čo som chcela na začiatok povedať. Maj sa neznámy. S láskou Nyx!!

http://www.youtube.com/watch?v=WNRI8XUgvBU