MORTA
Utekala som. Nič zvláštne. Bola som len o niečo viac ako dieťa ulice. Narozdiel od nich som mala miesto, kde som sa mohla vrátiť. Aspoň doteraz. Rukou som si prehrabla vlasy. Stále som cítila smrť za pätami. Videla ju všade naokolo. Blúznila som. Okolo mňa sa prechádzali mŕtvoly a ja som nemala poňatie prečo. Utekala som na miesto, kde by som mohla zohnať pomoc.
Obyčajný dom na konci mesta. Malý a nenápadný. Opatrne som podišla k dverám a zoklopala na nich. Otvoril mi chlap. Mal tak 56. Nikdy som sa ho nepýtala na vek. "Čo chceš?" Zavrčal a obzeral sa naokolo. "Potrebujem pomoc." Prehlásila som vyrovnane. "Myslím, že tvoja mama mi ešte niečo dlží." Zavrčal. "Pochybujem, že bude schopná ti to splatiť. Je preč. Mŕtva." Odvetila som a prekĺzla popri ňom dovnútra. "A keďže sa predávkovala, pravdepodobne z tvojich drog, myslím, že dlžíš malej sirote láskavosť." Otočila som sa k nemu. Mračil sa a pomaly zavrel dvere. "To je mi ľúto." Povedal. "Samozrejme." Odfrkla som. "Tak čo potrebuješ?" Spýtala som sa. "Miesto, kde by som mohla spať." Povedala som. "Bohužiaľ. Mám rodinu. Nemôžem ťa tu nechať." Vrčal. "Ty už niečo vymyslíš. Ak nie, tak som tu za dva dni. Myslím, že tvoja rodina sa rada dozvie o tvojich obchodných aktivitách." Usmiala som sa na neho prívetivo. "Nevyhrážaj sa mi. Neskončíš dobre." Doporučil mi. "To isté platí pre teba. Napriek môjmu veku kráčam v tomto biznise oveľa dlhšie. Poznám veľa ľudí. Väčšina z nich tvoja hlavná klientela. O niečo sa pokúsiš a tvoje prijmi rapídne klesnú." Vrátila som mu milo. "Dva dni." Sykol a otvoril dvere. "Rada som ťa videla." Povedala som a vypochodovala preč. Nadýchla som sa čerstvého vzduchu a nechala sa unášať pocitom úľavy. Prvá návšteva sa celkom vydarila. Uvidíme, čo s tými ďalšími.
