Neviditeľný

                                                            ANTHONY     

    Bola dievčaťom, ktoré nebralo nie , ako odpoveď. Bola dievčaťom, ktoré malo oheň v očiach a ľad v duši. A keď som ju pozoroval rásť, niečo vo mne sa na nej stalo závislé. A predsa, pohľad na ňu ma desil. Čím ďalej, tým viac. Zaklopala na dvere. Nepýtajte sa ma ,ako som to vedel. Rozoznal som ju kdekoľvek. Otvoril som a pozrel sa na ňu. Vyrástla. Stávalo sa z nej vážne nádherné dievča. Usmiala sa a precupkala popri mne do miestnosti. Zložila svoju školskú tašku na zem a sadla si do svojho kresla. "Ahoj Lily." Pozdravil som ju unavene. "Tony." Usmiala sa. "Ako bolo v škole?" Spýtal som sa. Našpúlila pusu a zamyslela sa. "Samé učenie." Povzdychla si. "Vedel si o tom, že všetky deti z našej triedy majú ten nový telefón a ja nie?" Zamračila sa. "Možno by si mi mal jeden kúpiť." Odvetila ledabolo a jej oči sa rozsvietili. "Lily, nemôžem ti kúpiť všetko, čo chceš." Zavrčal som. Jemne sa usmiala. "Možno by si mal. Už nie som malé dievča. Myslím, že mojej mamke, by sa nepáčilo, čo by počula." Zatrilkovala. "Nikdy som ti nič neurobil." Povedal som a pozorne si ju prezrel. "Vážne Tony?" Spýtala sa nevinne. Potom zdvihla svoju školskú tašku, zamávala mi a odišla.